História hokovského kostola

Rím. kat. farský kostol sv. Petra a Pavla

    Keď sa francúzski premonštráti usadili roku 1130 v Šahách, daroval im Martinus de genere Hunt-Paznan aj obec Hokovce (Villa de Egueg com 4 municipies). Premonštráti priviezli so sebou z Île-de-France aj základy gotického stavebného slohu, ktorý v tom čase ešte neprekročil hranice Rýna. Tak sa stalo, že sa gotika objavila v Uhorsku skôr než v Nemecku, Česku, Poľsku a v mnohých iných európskych krajinách.

    Hokovský kostol svätého Petra a Pavla je tak jednou zo vzácnych ukážok rannej gotiky na našom území. Bol postavený v prvej polovici 13. storočia, niekedy v rozmedzí rokov 1230 – 1260. Zo 16. storočia sa zachovala kamenná krstiteľnica. Medená nádoba na svätenú vodu pochádza z roku 1729, keď bol miestnym farárom Ján Valko. Z tohto obdobia sa zachoval záznam o tom, že v kostole bol mramorový oltár s dvomi anjelmi. Roku 1734 kostol vyhorel a nasledujúceho roku prestavali kostolnú loď v barokovom slohu. Roku 1763 bola na kostole malá vežička („turricela“) a v jeho blízkosti stála drevená zvonica. Terajšia veža s cibuľovitou prilbou pochádza až z roku 1854. Roku 1779 bol ešte okolo kostola cintorín. Exteriér i interiér kostola bol renovovaný roku 1958, v čase, keď farnosť spravoval Dezider Balázsy. Došlo k výmene strechy a okien i plechového krytu helmice na veži, sochy na hlavnom oltári boli premaľované, kamenné ostenia obnažené. Pod maľovkou sa našli nápisy z tureckých čias (žiaľ, reštaurátori ich necitlivo zatreli), pod omietkou kostolnej lode sa v exteriéri objavili zamurované niky a gotické okná. K ďalšej obnove došlo až roku 1988. 20. augusta 1989 doviezli nové zvony a 27. augusta boli vysvätené. V rokoch 1996 a 1997 bol inštalovaný nový oltár (tvárou k ľudu), kované pulpity a sedesy vo svätyni i pod vežou. V rokoch 2008 a 2009 boli reštaurované a čiastočne upravené všetky tri bočné oltáre.

    Kostol je ukážkou sálového gotického chrámového staviteľstva. Apsida s predĺženým chórom je uzavretá piatimi stranami osemstena. Jej vrchné ukončenie tvorí kamenná korunná rimsa typu stúpajúcej karníže. Do základov je zapustená soklom z tesaného kameňa. Šesť dvakrát odstupňovaných trojbokých pilierov z ušľachtilej rezistentnej sivomodrej pyroklastickej vulkanickej horniny nemá funkciu oporného systému. Ich úlohou je dodať stavbe vznešenosť a opticky ju zväčšiť. Pôvodné kamenné pulty pilierov sú už v prevažnej miere zničené. Steny sú prelomené štyrmi, pôvodne dvojdielnymi oknami so zošikmenými špaletami. Najzápadnejšie z okien, nižšie ako ostatné okná, pôsobí bizarným dojmom. Tvarovanie záklenkov sa svojim tvarom blíži kýlovému oblúku. Kružba okien pripomína gotiku ešte len vzdialene. Jej tvary sú zarážajúco neumelé, chvíľami romanizujúce, akoby sa nevedeli rozhodnúť medzi oblúkom a priamkou. Pôvodná kružba centrálneho okna za hlavným oltárom sa nezachovala. Terajšia kružba pochádza až z obdobia plamienkovej gotiky a pravdepodobne ju osadili na miesto pôvodnej kružby pri prestavbe kostola v 15. storočí. Severná strana sanktuária je bez okien. Na južnom priečelí kostolnej lode sa zachovali dve románske niky, z ktorých západnejšia je napoly prekrytá mladším pilierom. Dve zamurované ranogotické okná svedčia o tom, že dnešná baroková loď bola súčasťou pôvodného gotického kostola, ktorý bol dlhý 80 a široký 50 stôp. Ich kružby majú vyspelejšie kompozície ako kružby na oknách svätyne. Na rozdiel od plochých ostení sanktuária, špalety týchto okien sú jemne profilované. Pod ľavým oknom sa v stene zachovala vzácna ukážka ornamentov, ktoré evokujú predpoklad, že by tu mohlo ísť o ukážku odvodzovania kamenárskych značiek z kruhového koreňa. Predsieň je od lode oddelená profilovanou archivoltou, ktorá pôvodne tvorila kostolný portál. Po vybudovaní veže ho zo strán zrezali a v spodnej časti rozšírili. Kamenné ranogotické pastofórium vo svätyni na evanjeliovej strane je uzavreté mosadznou mrežou z roku 1988. Kamenná nika na epištolovej strane slúžila pôvodne ako Boží hrob. Ostenie dverí do sakristie má tvar stlačeného ďatelinového listu. Krásna kovaná chórová mreža bola, žiaľ, pri úpravách v sedemdesiatych rokoch odstránená. Klinová profilácia rebier klenby napovedá, že táto pochádza asi z 15. storočia. Pozoruhodný je barbarsky jednoduchý svorník v prieniku rebier. Rebrá sú ukončené podivuhodnými konzolami, tvorenými mužskými hermami, ktoré predstavujú snáď posledné relikty pôvodného zaklenutia svätyne zo 14. storočia. Ľudová tradícia ich stotožnila so svätým Štefanom, svätým Imrichom a svätým Ladislavom. Pod kostolom sa zachovala (dnes neprístupná) krypta.